Vo všetkých prieskumoch verejnej mienky pred voľbami, ktoré budú na konci februára, vedie (plus/mínus o 5 percent) strana Smer. Očakáva sa, že Smer možno napokon získa menej percent vo voľbách, ale voľby vyhrá. Ak by ich nevyhral, bolo by to veľké prekvapenie, v tom prípade by bol pravdepodobným víťazom Marián Kotleba (o ňom napíšem nabudúce).
Poďme k Ficovi. V politike je od roku 1992, keď sa stal poslancom za postkomunistickú stranu SDĽ, hoci má dnes len 55 rokov, ide už na „kyslíkový dlh“ a je v závere vyčerpávajúcej politickej kariéry. Fico založil v roku 1999 stranu Smer, najskôr z nej robil tretiu silu medzi HZDS a vtedajšou pravicou, skúšal dokonca odkazy na Blaira, ale od začiatku bol hlavným rivalom pravice. Bol to aj dôvod, prečo odišiel z SDĽ, potom ako táto strana vládla s Dzurindom v širokej koalícii.
Fico, ktorý stihol byť v 80. rokoch členom komunistickej strany, je adaptabilný oportunista. Hlavným kritériom jeho politiky bol vždy domáci úspech, ale s minimom škôd pred medzinárodným publikom. Českí socdemáci sa v ňom videli tak, ako sa ODS svojho času videla v Dzurindovi. Obidva pokusy „niečo sa od nich podučiť“ boli vopred márne, to, za čo obdivovali Fica (aj Dzurindu) za riekou Morava, bolo vzdialené dôvodom, prečo boli úspešní.
Fico bol po celý čas v tvrdom konflikte s médiami. Je to totálne vyčerpávajúci spôsob politiky odvodený z toho, že jeho strana nemala nikdy v zázemí dôležitejšie médium. A nemala na to ani personálne kapacity, čo bolo vidieť na verejnoprávnej televízii či rozhlase, keď kontrolovala ich zostavovanie a financovanie. Dokázala ich urobiť nevýraznými, ale nič viac. Fico dokázal urobiť zákulisné dohody s veľkými televíziami, aby sa politike nevenovali (za veľké peniaze), a tým konflikt zúžiť na bratislavské noviny a menšie rádiá, ale tento spor bol nesmierne tvrdý a zničujúci. Fico ho musel viesť už preto, aby de-legitimizoval opozičnú stranu ulice, podobne ako to robí Trump alebo Kaczynski. (Orbán je už iný prípad, ten zašiel ďalej.)
Ideológia. Tej rozumel často lepšie ako jeho súperi. Dôkazom je, že sa nebál postaviť za veci, ktoré neboli zrovna módne, bol kritikom privatizácie, multikulturalizmu, vymedziť sa voči islamu, naposledy genderu, hlasoval proti americkým vojnám. Dobrým príkladom je, ako pomohol presadiť ústavnú definíciu manželstva, starší návrh malej konzervatívnej strany, ktorý však podporovala väčšina populácie. Nerobil to z náboženského presvedčenia, to nemá, je ateista, aj keď sa občas objavil na masovej púti. Jeho dôvod bol iný: Považuje sa za reprezentanta Slovenska, ktoré začína 30 kilometrov za Bratislavou, tzn. malomestského a vidieckeho.
Keď sme už spomenuli náboženstvo, Fica dlhodobo volili aj praktizujúci kresťania, aj veľká časť tých, ktorí chodia každú nedeľu do kostola (najmä starší, dôvod: sociálna agenda), rád sa stretával s kardinálom Korcom, kým ešte žil a hoci v minulosti katolíkov Fico skôr provokoval (ponúkol nápad, aby boli bohoslužby vo veľkých obchodoch), potom im začal preberať agendu a dnes bráni aj zákaz nedeľného predaja a podobne. Pokojne sa vymedzuje k registrovaným partnerstvám, odmieta adopcie pármi rovnakého pohlavia či Istanbulský dohovor. Ak hľadáte spoločný menovateľ, Fico je dôsledne anti-liberálny, od ekonomiky cez vzťah k Amerike po imigráciu a identity-politics. Ktorý iný ľavičiar v celej EÚ dokázal niečo podobné? (Ak vám budú zmoknuté kresťanskodemokratické kurence hovoriť, že sa to nedá už ani v EPP, ukážte na Fica.)
Dôvod? Fico vedel, ktoré bitky nemôže viesť, nespochybňoval žiadnu zmluvu EÚ, ani európsku ústavu, nešiel proti euru, nešiel proti Grécku, Brusel aj Berlín ho mal preto za spojenca, ktorý si na periférii môže dovoliť nejaké ne-ortodoxné prvky. Podstatné je, že v Bruseli sa správal ako socan, jeho ľudia hlasovali tak, ako bolo treba, nedráždili, neprovokovali – a najmä, keď bolo treba, boli kompetentní. To je prípad európskeho komisára Maroša Šefčoviča, ktorému bolo odpustené všetko (tak ako Ficovi), keď minulý rok kandidoval na prezidenta a správal sa doma v kampani politicky ako Fico. Cítite pokrytectvo? Dedičstvo normalizácie je dnes v Bruseli výhodou.
O Ficovi a Smere by sa dalo a malo hovoriť ešte všeličo ďalšie, najmä téma korupcie je podstatná, ale o tom píšu aj české médiá, takže to si môžem dovoliť vynechať.
Je rok 2020, vo februári to budú dva roky, čo bol zavraždený Ján Kuciak a jeho snúbenica, čas odvtedy plynie inak. Je to ako s Pandórou, keď otvorila svoju skrinku. Dozvedeli sme sa o rôznych podobách zla, niekde na dne zostáva ešte nádej, že sa niečo podstatné zmení.
Robert Fico pod tlakom stratil moc v pozícii premiéra. Keby konal skôr a odvolal povedzme ministra vnútra Kaliňáka (a vedenie polície), bol by si moc udržal, ale on dal prednosť jednote strany, vláda vďaka tomu pretrvala v rovnakom straníckom zložení, ale personálne obmenená, premiérom sa tak stal Peter Pellegrini, sympaťák s jamkami v lícach a vyvinutým vzťahom k marketingu, ale bez pevných názorov a pozícii. Každý tuší, že to nie je riešenie na dlhší čas. Ale zároveň to stačí na to, aby Smer dovládol bez predčasných volieb a zrejme aj vyhral o 5 týždňov voľby.
Je tu však jeden problém, nazvime ho Ficov zákon. Ide o to, že Ficova strana dnes vládne so Slovenskou národnou stranou a maďarskou stranou Most-Híd, obidve tieto strany sú ohrozené a je možné že sa nedostanú cez 5 percent a skončia mimo parlament. Keby sa tak stalo, zopakovala by sa situácia, keď v minulosti vládol Fico so SNS a HZDS (2006-2010) a Mečiar následne vo voľbách 2010 skončil. Niečo podobné sa vtedy stalo aj SNS, voľby v roku 2010 prežili vďaka 5,04 percentám, ale už v predčasných voľbách o dva roky neskôr skončili mimo. Ten, kto vládne s Ficom, to neprežije, tak znie Ficov politický zákon.
Fico tak môže vyhrať voľby, ale bude oslabený a nikto s ním nebude ochotný ísť do vlády.
Najväčší problém môže nastať, ak iná vláda ako s Ficom nebude môcť vzniknúť. K tomu môžu prispieť dve veci. Po prvé, vysoké percentná pre Kotlebu, s ktorým nikto do vlády nepôjde (napriek mediálnemu tlaku, ktorý spája Fica s Kotlebom), a prepadnuté hlasy. Okrem SNS a strany Most-Híd je ohrozených aj niekoľko opozičných strán, vrátane SaS, KDH, strany Sme rodina, aj dvojkoalície Progresívne Slovensko-Spolu, ktorá potrebuje 7 percent na vstup do parlamentu. Podľa toho, ktoré strany prepadnú, to ovplyvní možnosť zotavenia vlády. Existuje aj možnosť, že bez Fica väčšinová vláda nebude môcť vzniknúť, čo potom?
Potom príde ťažká hodina slovenskej politiky. Každý, kto by o takej vláde uvažoval, sa bude báť Ficovho zákona, platí to o to viac, že politici ako Igor Matovič (o ktorom som písal minule) do vlády s Ficom nepôjdu nikdy, ani na rok-dva, kým by boli predčasné voľby. Okrem Matoviča tak myslí aj Sulík a Hlina.
Čo príde potom? Prezidentka už naznačila, že pripúšťa vznik úradníckej vlády, lenže nič také v našich dejinách ešte nebolo a momentálne nevidieť dôvod, aby Ficova a niektoré ďalšie strany niečo také podporili. Nech sa na to pozeráte z ktorejkoľvek strany, Fico sa pri moci nemá ako udržať. Vyhrá zrejme voľby, ale nebude to stačiť.
Slovensko čakajú zaujímavé týždne, uprostred toho všetkého stojí Robert Fico. Síce oslabený, ale stále najsilnejší politik v Bratislave. Dôvod, prečo je stále tak silný, nespočíva len v ňom, ale aj v čudnom stave slovenskej opozície. Stačí si uvedomiť jednu vec: Za štyri roky Ficovej vlády sa udialo všeličo, čo musí mobilizovať opozíciu, vrátane vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ale potom všetkom je najsilnejším opozičným politikom v prieskumoch verejnej mienky Marián Kotleba.
O tom, prečo je to tak, v ďalšej časti.
Autor je redaktor Postoj.sk, na verejnoprávnej Dvojke moderuje diskusnú reláciu Do kríža, v Slovenskom rozhlase má reláciu K2 venovanú kultúrnym osobnostiam, vedie katolícku revue Impulz.
Konzervativní noviny nabízí všechny články zdarma. Náš provoz se však neobejde bez nezbytné finanční podpory. Pokud se Vám Konzervativní noviny líbí, budeme vděčni za Vaši pomoc. Číslo účtu: 2701544173 / 2010 Děkujeme!